Spája nás Kristus a túžba tvoriť na jeho slávu, hovorí vedúci zoskupenia Martin Jeriga.
Na slovenskej gospelovej scéne pôsobí od roku 2013 a do povedomia sa dnes dostáva najmä netradičnou úpravou vianočných kolied. Zoskupenie Jeho Deti Fest Projekt (JDFP) pripravilo pre tieto Vianoce výnimočný hudobný dar. Ešte pred Troma kráľmi sme sa rozhodli priniesť rozhovor s vedúcim zoskupenia Martinom Jerigom. Pri vzácnych dielach sa totiž oplatí pristaviť. Rovnako pri Vianociach, ktoré sa – hoci to mnohí naznačujú – ešte neskončili.
Ako Jeho Deti Fest Projekt vznikol?
Projekt vznikol v roku 2013 vzťahom mnohých z nás k popovému alebo gospelovému typu zboru. Do mňa osobne tento vzťah zasiala moja mamka. Kedysi spievala v detskom zbore Prešovčatá a neskôr viedla rôzne mládežnícke zbory, napr. aj zbor Hlasy pre Nebo na Gymnáziu sv. Mikuláša v Prešove, kde dodnes učí. Práve z tejto školy a zboru pochádza veľa našich členov.
Kto tvorí Jeho Deti Fest Projekt?
Sú to bývalí študenti Konzervatória v Košiciach spolu s absolventmi Gymnázia sv. Mikuláša v Prešove, ktorí boli členmi školského zboru Hlasy pre nebo. JDFP tvoria dve zložky, kapela a speváci, ktorí väčšinou tvoria zbor, niekedy menší a niekedy väčší. Počas nášho fungovania sa členovia obmieňali, až sa z nás vyformovala stálejšia skupina ľudí. Ak robíme väčšie projekty so sláčikmi či dychovými nástrojmi, ako napríklad tieto koledy, pozývame si inštrumentalistov, ktorí sú zväčša naši dobrí priatelia alebo známi, často tiež z prostredia Košického Konzervatória.
Čo vás drží pohromade?
Spája nás Kristus a túžba tvoriť na jeho slávu, túžba využiť naše dary, radosť z hudby a spoločenstva.
Akú hudbu hráte mimo vianočného obdobia – sezóny kolied?
Naša hudba vychádza z amerického alebo černošského zborového gospelu, s prvkami jazzu, funku a mnohými inými, napr. aj s črtami slovenskej melodiky. Zatiaľ sme často upravovali slovenské “mládežnícke odrhovačky“, takže sa pohybujeme na rozmedzí mnohých štýlov. Stále nám pribúdajú aj autorské veci, no vlastný štýl ešte úplne vyprofilovaný nemáme. Sám som veľmi zvedavý, kam nás Duch Svätý zavedie.
Čo všetko sa vám podarilo v roku 2016 stihnúť?
V uplynulom roku sme sa predstavili na slovenskom programe v rámci SDM Krakow 2016, v roku 2015 sme doprevádzali polnočnú omšu na Národnej púti v Levoči a predtým sme sa objavili napríklad na Púti Radosti vo Vysokej nad Uhom, ADSM v Prešove a aj na omši novokňazov na odpuste v Gaboltove.
Ako často sa stretávate a nacvičujete?
Všetci sme rozlietaní na školách po Slovensku alebo po Európe, preto môžeme nacvičovať len, ak sa opäť zídeme na východe počas Vianoc, Veľkej noci alebo v lete. Zatiaľ teda fungujeme sezónne, veríme však, že Boh to má všetko vypočítané a časom nájdeme s jeho pomocou model fungovania, pri ktorom budeme môcť robiť naplno to, po čom túžime.
Kto prišiel s nápadom na netradičné spracovanie kolied?
Nápad vznikol pri jednom mojom rozhovore s Jankom Bogdanom (študent Univerzity hudobných a dramatických umení vo Viedni) a neskôr som túto myšlienku predostrel Adamovi Šoltésovi (kamera, réžia, strih, študent filmu na Univerzite v Zlíne), ktorý s nami už spolupracoval. On tomuto nápadu uveril a neskutočne sa doň vložil.
Prečo práve tieto tri?
Vybrali sme tieto tri koledy, pretože sa s nimi dobre pracuje a experimentuje, ale aj preto, lebo sú dostatočne známe na to, aby malo zmysel ukázať ich v inom svetle.
Kde ste netradičné úpravy nahrávali?
Nahrávali sme naživo v Dominikánskom centre Veritas v Košiciach. Tento priestor nám láskavo poskytli košickí bratia Dominikáni, za čo im nesmierne ďakujeme! Priestor nám veľmi vyhovoval aj pre jeho vhodné akustické podmienky. Scénu, ktorú je vidieť vo videu, sme si postavili sami, najväčšiu zásluhu má na nej Adam Šoltés a jeho pomocníci.
S čím ste sa počas nahrávania stretli a čo vás prekvapilo?
Pre každého bolo najťažšie niečo iné. Pre režiséra a kameramana Adama Šoltésa i pre Joža Šarišského, ktorý nahrávky mixoval, bolo napríklad najťažšie vysvetliť doma na Štedrý deň, že nemôžu s ničím pomáhať, pretože robia na našich koledách (smiech). Ich práca začala hneď po nahrávaní a skončila zverejnením poslednej, takže mali pracovné Vianoce. Sme im za to nesmierne vďační.
Veľmi náročné bolo napríklad zohnať náhradníkov za hudobníkov, ktorí na poslednú chvíľu nemohli prísť, alebo postaviť scénu za jeden a pol dňa – tu pozdravujem Adama (úsmev). Zároveň zmobilizovať mnohých kamarátov, ktorí zohnali zas ich kamarátov ochotných pomôcť naozaj s kadečím. Ale aj všetko nacvičiť za pomerne – až extrémne – krátky čas, organizovať 22 ľudí, z ktorých má každý plno hudobných aktivít, školu, povinnosti.
Bolo to organizačne aj psychicky neuveriteľne náročné. Je to celé zázrak, že sa to vôbec podarilo. Povzbudzujúcim faktorom pre nás bolo, že sme mohli byť spolu a zažívať radosť zo spoločného muzicírovania.
A úsmevné bolo, že sme si stále, aj do poslednej chvíle robili žarty, že to zrušíme, lebo to aj pár hodín pred samotným nahrávaním vyzeralo veľmi dramaticky (smiech).
Čo pripravujete v najbližšom čase?
Ešte presne nevieme, ale je dosť možné, že cez rok niečo vytvoríme a určite o tom dáme vedieť. Aj tento rok príde leto, no kde presne sa nám podarí byť alebo hrať, tiež ešte nevieme povedať. Ak by koledy mali úspech a bol by po nich nejaký dopyt, je možné, že by sme v tom pokračovali, zatiaľ to vkladáme do rúk Všemohúceho.
Na záver by som chcel ešte raz poďakovať všetkým, ktorí priložili ruku k dielu, pretože vytvoriť ho za taký krátky čas bolo naozaj úžasné a bolo to reálne len vďaka nim. Veľká vďaka patrí hlavne tým neviditeľným, napríklad kameramanom, technickým pomocníkom a všetkým, ktorí sa za nás modlili alebo nás akýmkoľvek spôsobom podporujú. Nech im to Boh stonásobne odplatí, to už bude pekná odmena (úsmev).
Kto je Martin Jeriga (na snímke)?
Študent hudby na Royal College of Music, London. Vyštudoval hru na viole na Konzervatóriu v Košiciach, popri tom dva roky pôsobil v Štátnej filharmónii Košice. Koledy zaznievajú v jeho úpravách a na videu sa objavuje v sláčikovej sekcii, kde hrá na husle.
Rozhovor: Kristína Zelná
Foto: Adela Križovenská