Ako málo stačí, aby sa to premenilo na veľa, píše v návratoch do Kene Filip Orlovský.
Ako som už spomínal, prvé dni boli plné spoznávania. Kultúrny rozdiel na mňa dorážal z každej strany a bolo celkom zaujímavé čeliť mu a učiť sa robiť veci, na ktoré som zvyknutý iným spôsobom. Čo som však spoznával intenzívnejšie, boli chalani z Centra, ktorým som sa pomaly stával priateľom. Tí sa v Centre ocitli preto, že ich príbuzní sa o nich nechceli alebo nemohli postarať.
Časom som videl viac do ich minulosti. Spoznal som, ktorý napríklad žil na ulici a niekedy aj celý deň nič nejedol, spal v stoke, opití rodičia ho mlátili, bol zneužívaný alebo žil len so starkou, ktorá mu nedokázala dať všetko potrebné, aby mohol chodiť do školy. Pre týchto chlapcov je toto Centrum. To som však nepoznal na začiatku, vedel som len to, že sú tu chudobní chalani, ktorí nemajú skoro nič. Toto „skoro nič“ bilo do očí už po prvých chvíľach pri nich. Veľmi rýchlo sa to však vo mne naplnilo na „skoro všetko“.
Ocitol som sa v rozprávkach 118 chalanov
Počas mojich prvých dní, keď som ešte nemal v Centre prácu, chcel som aspoň trochu spoznať život chlapcov. Centrum záchrany pre chlapcov z ulice je v areáli Strednej školy svätej Márie. Zo začiatku som tak mal problém rozlíšiť, kto je z centra a kto zo školy. Budovu Centra, kde bývalo 118 chalanov, som našiel ihneď. Bola to trojposchodová budova, kde okná mali len prvé dve poschodia – to tretie sa začalo práve dobudovávať. Všetci to volali „dorm“ = dormitory = spálňa. Keď ma zbadali niektorí z predškolskej triedy, ako sa potulujem okolo ich „bydliska“, ujali sa ma a poukazovali, čo všetko je v ich dome. Prežil som s nimi prvé popoludnie, keď som ani nestíhal vnímať, čo všetko nové sa okolo mňa deje.
Kovové dvere na „dorme“ boli vždy dokorán otvorené. Po prekročení prahu som sa ocitol v rozprávkach, v príbehoch každého jedného obyvateľa, ktoré sa ešte iba vyvíjajú, no tým správnym smerom. To som však spoznával časom.
Prvé poschodie veľmi zapácha, väčšina chlapcov sa stále pocikáva
Prvé, čo ma ovalilo po prvom prechode prahu, bol zápach. Dozvedel som sa, že na prvom poschodí býva okolo 60 chlapcov, z ktorých sa väčšina každú noc pociká. Margarett, teda „house-mama“, im postele vyčistí vždy, keď sú v škole. Napriek tomu celá miestnosť zapácha. Na druhom poschodí je to zasa iné – keď sa niekto prestane pocikávať, sťahuje sa hore, postupuje vyššie. Na týchto dvoch poschodiach je spolu viac než 130 postelí. Tie sú kovové, poschodové so starým matracom, boxom na veci a dekou. To je majetok každého. Z toho vlastným majetkom je iba to, čo má kto v boxe. Asi som si získal ich dôveru, lebo hneď ma nechali nazrieť aj do svojich „metal boxov“. Starší si dali záležať, ich box bol väčšinou zamknutý, dobre zachovaný a v ňom kadejaké drobnosti, niekoľko kusov oblečenia, staré školské zošity a niektorých prípadoch aj pár fotiek zo školy alebo s dobrovoľníkmi. Boxy mladších boli zase dosť rozbité a prázdnejšie.
Chlapci prišli do centra väčšinou s prázdnymi rukami. Oblečenie a niektoré nevyhnutné veci dostanú podľa potreby od manažéra projektu – Sakwu. Misku, lyžičku a pohár taktiež. Niektorí extrémne živí chlapci majú veľký problém ich nestratiť, a tak sa stáva, že taniere si často požičiavajú, jedia rukami, pomocou kadejakých nájdených plastov alebo so šupkami z avokáda. Tie sa dajú dobre použiť aj ako „kijiko“ – po swahilsky lyžica. V tomto zmysle to nie je chudoba či úbohosť, že musia jesť rukami, alebo si požičiavať polámanú lyžičku. Skôr je to výchova k zodpovednosti za veci, ktoré dostanú.
Málo sa môže premeniť na veľa, stačí tak málo
Okrem tohto majetku a jedla trikrát denne nedostávajú nič. Ani len 5 šilingov na avokádo alebo banán. Niekedy však stredoškoláci myslia aj na svojich mladších „bratov“, a tak niektorý z chlapcov dostane pred večerou avokádo. Dojalo ma, keď som tento moment videl po prvýkrát. Nie to, že ho dostal od stredoškoláka, ktorý možno dostáva vreckové od rodičov alebo má štipendium, ale to, čo nasledovalo potom. Obdarovaný si avokádo pri večeri lyžičkou rozkrájal a každému, kto nastavil tanier alebo ruku, trošku dal. Tak sa dokázal podeliť s jedným avokádom, čo stojí v prepočte štyri naše centy, s desiatimi alebo až dvadsiatimi ďalšími. Chlapcovi, ktorý bol predčasom možno na ulici a musel kradnúť jedlo, aby prežil, to nikto neprikázal. Bolo to pre neho prirodzené. Ako málo stačí, aby sa to premenilo na veľa! Aby to málo ozvláštnilo večeru alebo obed, ktorý je sedemkrát v týždni ten istý.
Prečítaj si aj:
Čo ma naučila Keňa (2): Ocitol som sa v slume. S Billym
Počas augustových prázdnin sme sa a deckami hrali rôzne hry a súťaže, po ktorých som vždy priniesol za odmenu ovocie. Trochu ma prekvapilo, keď som doniesol viac ovocia. Každému sa vtedy ušiel napríklad celý banán alebo pomaranč a o delenie sa prestal byť záujem. Niektorí chalani ma aj sklamali, keď si zobrali viac, ako som im dával, alebo mi klamali, že ešte nedostali. Tu som si uvedomil zvláštny paradox – dokázali sa podeliť, keď mali málo, ale keď bolo zrazu dosť, išlo to ťažšie. Tento prípad sa chlapcom stane veľmi zriedkavo, omnoho častejšie som bol svedkom neuveriteľného delenia sa.
Zvyšok cesty do izby som sa snažil potlačiť slzy
Hneď v prvú nedeľu mali chlapci pripravený program pre dobrovoľníkov, ale aj sponzorov z Ameriky, ktorí ich prišli pozrieť. Za účinkovanie v tomto programe dostal každý 2 cukríky – niečo pre nich ozaj vzácne a jedinečné. Keď som odchádzal večer už za tmy na izbu, pribehol ku mne jeden z maličkých chalanov. Vôbec som netušil, o koho ide, veď tma plus tmavá pokožka spôsobovali, že som videl iba krásny biely úsmev. Do ruky mi vtláčal cukrík a hovoril „shika, shika“ – zober si. Nejako som sa z toho vykrútil, nech si ho nechá, že to bolo pre neho, veď si to zaslúžil. Zvyšok cesty do izby som sa snažil potlačiť slzy.
Kiežby ma Keňa naučila takto sa dokázať podeliť. Byť menej egoistickým. Vážiť si to, čo mám. Bežať za niekým, aby som sa mu mohol niečo dať. Je to ťažšie, ako sa zdá.
P. S.:
V závere nemôžem nevzdať úctu 148 vysokoškolákom z Garissy. „148“ nie je iba číslo. Je to 148 osôb, mladých ľudí, do ktorých ich blízki vkladali obrovské nádeje, ktorých rodiny sa často vzdali aj toho posledného, aby im zabezpečili dobré vzdelanie. Na ceste za týmto snom zomreli. Lebo boli kresťanmi. Určite už prežívali tú najkrajšiu Veľkú noc s Nebeským Otcom.
Nám prajem, aby sme na ich svedectvo nezabudli. Aby sme pri najbližšej svätej omši za ich príklad poďakovali. A poďakovali aj za to, že ešte môžeme slobodne chodiť do kostola a vyznávať Ježiša bez hrozby smrti.
Váš Filip
Sledujte Filipov seriál o Keni aj naďalej! Filip sa s ďalšou časťou na portáli igospel ozve už čoskoro.
Foto: Archív Filipa Orlovského